AAA tituly v hernom biznise hýbu trhom prirodzene najviac. S veľkými rozpočtami prichádzajú aj veľké plány: ohromujúca grafika na úrovni filmového zážitku, motion capture čoraz vernejšie napodobujúce realitu. Silný príbeh plný zvratov s nečakaným rozuzlením alebo sandboxový princíp a herná voľnosť v ultimátnom zmysle slova? Vždy ste si predsa chceli vyskúšať, aké by to bolo viesť mestskú vojnu gangov alebo nikým nepozorovaný efektne podrezať hrdlo skvele vybalansovaným kusom ocele.

No potom sú tu tituly, v ktorých nič z tohto nie je podstatné. Napríklad séria dobrodružstiev svetoznámej animovanej postavičky si priam dáva záležať na tom, aby sa dôsledne vyhýbala všetkému, čo bolo načrtnuté v úvode. Vedie vás naskriptovanými koridormi za ručičku, dej nestojí za reč a arkádový charakter produktu dáva tušiť, ako to bude s tým napodobovaním reality.

Jeden z dlhodobo čiernych koní Ubisoft Montpellier však napriek tomu boduje a opäť si získal srdcia malých aj duchom malých veľkých. Rayman bol vždy infantilný, no je to jeho devíza. Bez ohľadu na to, z akého pohľadu tú ktorú epizódu hráte, design hry je predurčený na opájanie sa sýtymi farbami a nápaditými lokalitami. Naplno sa  prejavil potenciál enginu UbiArt, vyvinutého exkluzívne pre Raymanovskú sériu, a preto zbytočnosti z prvého odseku sú... no, len zbytočnosti.

Z Raymana sa medzičasom stala plošinovka a napriek počiatočným obavám o hrateľnosť mu to sekne. Zápletka, ako sme spomínali, je hlúpejšia, ako v slovenských rodinných seriáloch (čo je vcelku výkon) - nikoho nebude skutočne zaujímať. Podstatné je všetko to behanie, skákanie, lietanie, nafukovanie sa, praskanie a umieranie sprevádzané rozbíjaním ovládača v rozprávkovo nádhernom kreslenom prostredí, mlátenie roztodivných kreatúriek, ktorých úškľabky tentoraz vyzerajú obzvlášť intelygentne – palec hore.

A toto všetko chcete robiť prakticky úplne bezcieľne, podobne, ako keď si v GTA odskočíte ponaháňať plameňometom pár nevinných civilistov. Číra radosť z koláčikov na pieskovisku. Alebo aj ich ničenia – záleží na pohlaví.

Postup hrou cez jednotlivé úrovne nie je ničím revolučný. V dôsledku vášho progresu sa vám odomykajú jednotlivé „svety“. Tie sa vždy skladajú z niekoľkých levelov, tzv. „paintings“, pre ktoré býva spoločným menovateľom prostredie a osobitný špecifický súbor zákonitostí v ňom. Diverzita celých týchto „svetov“ na základe týchto prvkov je jedným z hlavných lákadiel. Postupne sa prejdete svetom gréckych bájí, zavítate do veternej krajiny plnej gigantických fazuľových stoniek, na motívy Julesa Verneho sa pozriete hlboko pod hladinu mora a čakajú vás aj úrovne inšpirované mexickými tacos, kde sa prevtelíte do sliepky.

Pre panicov: v každej takejto „maľbe“ je vašou úlohou zachrániť stanovený počet Teensies (čudných hlodavcov s korunkami na hlave) a, pokiaľ možno, aj čo najviac starých známych žltých svetielkujúcich mušiek - Lumov, čím vás hra postupne púšťa ďalej a otvára vám „maľby“, ktoré sú, prirodzene, náročnejšie, ako tie predošlé.

Z času na čas sú už absolvované „paintings“ dokonca infiltrované znova – náročnejšími protivníkmi, čím sa hracia doba slušne predĺži. Keď zarátame aj bonusovo zaradené najobľúbenejšie levely z predchádzajúceho „Origins“, ktorých je skoro toľko, ako levelov v základnej hre, dostávame naozaj slušnú porciu zábavy.

Odchádzanie

Je pritom zbytočné sa obávať, že by sa počas hrania dostavil syndróm vyhorenia a pocity frustrácie. Ak sa aj zaseknete, budete sa na vlastných kiksoch dobre zabávať. Hoci sú checkpointy rozmiestnené tak záludne, že vás vaša smrť občas spravodlivo naštve, pohľad na nafukujúceho sa a praskajúceho hlavného hrdinu s vypúlenými očami je najlepším liekom.

Fakt, že hranie Raymana je skutočnou pasiou aj z tohto pohľadu, je o to dôležitejší, že na váš virtuálny odchod zo sveta sa budete pozerať často, najmä ak hráte na PC a pomocou klávesnice. Ovládanie síce je pomerne intuitívne, no zvyknúť si na systém odozvy chvíľu potrvá a na občasné ekvilibristické výkony vašich prstov sa tiež pripravte. Napokon, po tých rokoch by to už bez tohto všetkého ani nebol Rayman.

Dlhoročný fanúšik si na Rayman Legends pochutná a určite ho bude považovať za jeden z najlepších dielov série. Michel Ancel a Ubi Montpellier aj naďalej ostávajú verní tomu, čo v dnešnej hernej produkcii zasa tak často nevidíme: typicky strelený humor videohier z čias, keď Windows striedal DOS, neustále zmeny v herných prvkoch a hlavne podriadenie celku koncentrovanej zábave.

Aj Rayman Legends je z princípu stále len „blbá hopsačka“. Je však dôležité, aby ňou aj ostala. Pre kus detstva, ktorý si aj vďaka nej uchovávate v sebe. Pre to, že svojou univerzálnou zábavnosťou dokáže pred jeden monitor nahnať celú rodinu. Tak už odložte tie samopaly!